V prvý prázdninový týždeň sa 197 detí a mladých prenieslo v čase do obdobia neslobody komunizmu. V tomto období žil aj tak často spomínaný don Titus Zeman. Jeho úlohu na tábore zastával don Marián Zachar, ktorý sa vyjadril nasledovne: „Tým, že som celý čas hral úlohu tohoto kňaza sa môj pohľad na dona Titusa Zemana úplne zmenil. Uvedomil som si väčší zmysel jeho obety a dôležitosť nádeje v ťažkých časoch.“

   Hneď v prvý deň tábora boli účastníci privítaní do prostredia ľudovej slovenskej dediny, v ktorej žil aj čerstvo vysvätený kňaz don Titus. Ten všetkých srdečne pozval na svoje primície a typickú slovenskú veselicu, ktorá nasledovala po nej. Na zábavu nikto neprišiel oslavovať s prázdnymi rukami. Každý kmeň detí si pripravil pre dona Titusa nejaký darček, či už vo forme spevu, tradičných piesní, tanca, alebo dokonca živánskej. Po obdarovaní nasledoval voľný tanec a zábava, ktorá vyvrcholila večerným slovkom a celotáborovou modlitbou.

   To všetko však bolo len ticho pred búrkou. Na ďalší deň začali dve politické strany, Strana Slobodných a Komunistická strana, šíriť svoju propagandu. Deti spoznali, čo im ktorá strana sľubuje a išli voliť. Pri urne ale s hrôzou zistili, že na volebnom lístku sa nachádza len jedna možnosť a to strana komunistov, KSČ. Niektoré deti sa ani týmto nenechali odradiť a kresťanské politické strany si jednoducho na lístok dopísali. Po falošnom víťazstve komunistov nasledovala prezentácia ich kultúry napríklad vo forme spartakiády. Keď už bolo jasné, že komunisti kresťanov tolerovať nebudú, vystúpil don Titus Zeman a organizoval tajné stretnutia, na ktorých pokračovali kresťania v rozvíjaní svojho vzťahu s Bohom aj napriek zákazom režimu.

   Dej začal gradovať. Zástancovia režimu a ŠTB začali habať majetky a zatýkať duchovných. V tomto bode si už všetci uvedomili, že treba začať konať a zachrániť toľko duchovných povolaní, koľko sa len bude dať. Don Titus zhromaždil svojich bratov a vďaka spolupráci všetkých detí sa mu podarilo previesť ich za hranice. Po úspešnom prechode nastal čas, aby deti samé utiekli. Tento útek sa však z viacerých príčin nevydaril a komunisti zajali aj obetavého dona Titusa. Ten si predtým vyvolil svojho nástupcu, ktorý zatiaľ zbieral podpisy na Chartu 77, ktorej účelom bolo prejaviť odpor komunistom a zariadiť oslobodenie obľúbeného kňaza. Na listinu sa podpísal každý jeden účastník tábora. To ale komunistov nezaujímalo a Chartu 77 roztrhali.

   Nikto sa nechcel vzdať. Nikto nechcel opustiť dona Titusa a tak sa všetci zhromaždili a tichou sviečkovou manifestáciou prejavovali podporu kňazovi, ktorý ich v ústraní sprevádzal celý týždeň. Opäť nabehla Štátna Bezpečnosť, aby rozpustila dav. Ich pokusy však boli márne, deti pozdvihli kľúče a za hlasného štrngotu zvrhli komunistický režim. Jeho predstavitelia v putách a oslobodený don Titus prišli pred dav. Tam kňaz zdôraznil myšlienku odpustenia a lásky aj k nepriateľom. Všetci hlasným krikom prejavili odpustenie a následné hromadné objatie podčiarklo neporaziteľnú moc lásky.

   Na záverečnej svätej omši don Majo napísal bodku za tábor záverečnými myšlienkami. Povedal, že tábor nebol o utrpení, ale o tom, že cez každé strasti sa dá premodliť. Upozornil, že červená, ktorú deti nosili fiktívne ako znamenie komunizmu, je liturgickou farbou mučeníctva a presne toto by nám mala pripomínať. Na záver vyzval, aby sme nezabúdali, že sloboda viery nie je samozrejmá, a že aj dnes sú štáty, v ktorých sa kresťania musia skrývať. Spomeňme si teda na všetkých utláčaných vo viere v našich modlitbách a nezabúdajme využiť našu slobodu viery a stretávania sa.

   Príďte do oratka, ste srdečne vítaní!

sep
29

29.09. - 01.10.

okt
4

04.10.

okt
4

04.10. 17:00 - 19:30

okt
5

05.10. 18:00 - 20:30

okt
6

06.10. 15:00 - 19:00